Čo sa stalo? Kedy som zistil že nemám počítač?
Zmocnila sa ma panika. Začali sme s Vilom telefonicky premýšľať, čo sa stalo. Kde som prišiel o tašku s počítačom. Do úvahy pripadajú iba tri miesta! Bratislava, nákupné centrum v Pezinku a vo dvore za gymplom.
Vilovi som povedal že počítač bol v aute keď sme odchádzali z toho šopingu. Zhodnotili sme, že jediné miesto, kde ma mohli okradnúť, bolo na mojej poslednej zástavke. Tesne pred tým ako som prišiel domov. Prístup do dvora a okolie je v dosahu kamier mestskej polície. Pozreli sa na záznam a žiadny pohyb nevideli. Videli ma prichádzať a odchádzať. Takže ostali ešte Bratislava, Pezinok a vykládka spolucestujúcich. Tak sme začali kolektívne spomínať. Vybaviť si niektoré detaily bola naozaj fuška …
Bratislava
Bratislava Business Center V
Po školení sme išli na WC. Traja itčkari sa tlačili pri troch pisoároch s tromi taškami na pleciach… 🙂 Potom len výťahom dolu a 40m do auta na parkovisko. Vilo s Janou si to nepamätajú presne a nevedia si spomenúť či som ten počítač mal so sebou. Mal som so sebou ešte aj propagačné materiály zo školenia. Išiel som k autu inou cestou a keď prišli už som mal tašku v aute. V ľavom zadnom rohu. Do kufra som si dal aj letáky.
Pezinok
OC Molo Pezinok
Auto bolo zamknuté, teda dúfam. Sú teraz šikovní autičkári čo dokážu zablokovať signál a auto sa teda nezavrie. Potom nenápadne prídu, zoberú z auta čo chcú a potichu sa vytratia. V kufri ostala aj Vilova adidas taška, Janin sveter, nové slúchadlá v obale a aj vysávač. Jediné čo zmizlo je predsa môj počítač. Zlodej by zobral všetko a istotne by po sebe nezatiahol plato na kufri. Parkovisko pred NC nie je monitorované bezpečnostnými kamerami 🙁
Výkladka spolucestujúcich
Spolujazdcov som vyložil tesne pred 18tou.
S Vilom som sa rozlúčil ešte v aute. Po chvíli som vyšiel za nimi aj ja. Na túto časť si poriadne nepamätám… Jana povedala, že som kufor otvoril, oni si zobrali veci, ja som kufor zavrel. Ešte raz som sa rozlúčil, nastúpil do auta a ponáhľal sa ešte skontrolovať ten sľúbený počítač. Nevšimol som si nič podozrivé.
Vilo mi poslal Janine číslo. Zavolal som jej a pýtala sa čo je nové. Že si nie je istá, či som ten počítač mal keď sme išli z Bratislavy.
Keď som doma zistil že mám prázdny kufor, hneď som volal Vilovi. Povedal že on ho istotne nemá ale že skontroluje keď príde domov. Ešte si musel ísť niečo vybaviť. Zavolal aj Jane, ale ani tá ho nemala. Napadlo ho že skontroluje svoje kamery čo má na dome, že či som ešte mal počítač v aute keď som ich vykladal. Nanešťastie mal plný rekordér a niečo sa mu pokazilo. Všimol si to až teraz.
Volal aj susedovi pred ktorým som parkoval a mohol nás mať na kamerách. Ale tomu sa pokazili ešte pred dvoma týždňami a ešte ich nemá opravené. Vilo už nebol doma ale dohodli sme sa že keď príde domov tak pre istotu pozrie ešte raz, či omylom nezobral so svojimi taškami aj tú moju. Keď sa Vilo vrátil domov, pozrel či náhodou ten počítač nemá. A nemal. Bola to moja posledná nádej.
Bol som zúfalý. Kde je môj počítač? Vo dvore mi ho neukradli, spolujazdci ho nezobrali, v Pezinku neukradli a v Bratislave som si ho nezabudol …
Alebo to bolo všetko inak?
V Bratislave som si ho mohol zabudnúť a vôbec som si ho nedal do auta.
A keď som si ho do toho auta dal, tak mi ho mohli ukradnúť v Pezinku. Bola taška ešte v aute, keď sme odchádzali?
A keď ani tam nie, tak mi ho mohli omylom vyložiť moji spolucestujúci. Boli unavení z cesty a nepozorní.
A keď ani to nie, tak mi ho mohli ukradnúť v tom dvore za tých 5 minút.
Večer mi volal Ľuďo. Keď sa dozvedel čo sa mi stalo, tak že zavolá svojej sestre. Tá má určité schopnosti a vidí veci, ktoré iní nevidia. Volal mi za 10 minút a dal mi chrobáka do hlavy…
Čakala ma dlhá noc. Musel som si to všetko rozležať v hlave. Ráno je múdrejšie večera.